Na puzdre niektorých exemplárov stálo meno prezidenta Porfiria Díaza, konštrukcia pochádzala od mexického delostrelca a výrobu zabezpečovala továreň v Neuhausene. Keď sa pušky o niekoľko rokov neskôr objavili v nemeckých lietadlách, dostali bubnové zásobníky a nové služobné označenie. Životopis Mondragónu M1908 tak pripomína skôr putovanie technického experimentu než príbeh úspešnej štandardnej výzbroje.

Model býva označovaný za prvú samonabíjaciu pušku prijatú armádou. Taká formulácia potrebuje spresnenie. Mondragón nebol prvou skonštruovanou samonabíjacou puškou a mexickí vojaci ho nikdy nedostali v počtoch porovnateľných s bežnou opakovacou výzbrojou. Patril však medzi vôbec prvé samonabíjacie vojenské pušky, ktoré štát formálne prijal a objednal ako služobnú zbraň. Už tým si zabezpečil pevné miesto v dejinách.

Delostrelec, ktorý chcel zrýchliť pechotu

Manuel Mondragón sa narodil v roku 1859 v mexickom štáte México a vojenskú akadémiu v Chapultepec opustil v roku 1880 ako delostrelecký dôstojník. Technike sa nevenoval okrajovo. Podieľal sa na vývoji delostreleckých systémov, písal odborné práce a počas vlády Porfiria Díaza sa vypracoval na významnú osobnosť mexického delostrelectva.

Jeho politický životopis je podstatne temnejší. V roku 1913 patril k aktérom vojenského prevratu počas udalostí známych ako Decena Trágica, ktoré viedli k pádu prezidenta Francisca I. Madera. Neskôr krátko pôsobil ako minister vojny vo vláde Victoriana Huertu a napokon odišiel do exilu. Mondragón teda nebol romantický vynálezca pracujúci mimo politiky, ale vysoký dôstojník úzko spätý s mocenskými zápasmi svojej doby.

Jeho cesta k samonabíjacej puške viedla cez priamoťažné opakovacie konštrukcie. Už v 90. rokoch 19. storočia vznikli skúšobné pušky s otočným záverom, pri ktorých strelec pohyboval rukoväťou priamo dozadu a dopredu. Skúšali sa neobvyklé kalibre 6,5 mm a neskôr 5,2 × 68 mm, vyvíjaný v spolupráci so švajčiarskym odborníkom na strelivo Eduardom Rubinom. Malokalibrový vysokotlakový náboj sa však ukázal ako slepá ulička.

Mexiko zároveň nemalo priemyselné kapacity potrebné na presnú sériovú výrobu komplikovanej pušky. Mondragón preto našiel partnera v spoločnosti Schweizerische Industrie-Gesellschaft, skrátene SIG, v Neuhausene. Švajčiarska továreň mala skúsenosti s vojenskými zbraňami aj s náročným obrábaním. Bez nej by mexický projekt pravdepodobne zostal pri výkresoch a niekoľkých prototypoch.

Od priamoťažného záveru k samonabíjaniu

Začiatkom 20. storočia Mondragón pretvoril základnú koncepciu na pušku poháňanú prachovými plynmi. Americkú patentovú prihlášku podal v auguste 1904 a patent číslo 853 715 dostal v máji 1907. Dokument opisuje plynom ovládanú zbraň, hoci zároveň počíta s ručnou obsluhou mechanizmu.

Plyny sa odoberali z hlavne blízko ústia a vstupovali do valca uloženého pod hlavňou. Piest s dlhým zdvihom sa po výstrele pohol dozadu, stlačil vratnú pružinu a cez ovládaciu tyč uviedol do pohybu záverový mechanizmus. Rukoväť pôsobila na špirálové drážky v tele záveru, čím ho pri pohybe otáčala a odomykala.

Otočný záver mal viacero uzamykacích ozubov rozmiestnených v prednej aj zadnej časti. Výsledkom bolo pevné uzamknutie vhodné pre plnovýkonný puškový náboj, ale tiež nezvyčajne zložitý diel s veľkým počtom presne opracovaných plôch. Bicí mechanizmus používal vnútorný kohút, nie priamo napínaný úderník.

Jedným z najzaujímavejších prvkov bola rozpojiteľná väzba medzi plynovým piestom a záverom. Stlačením a pootočením prvku v napínacej rukoväti mohol strelec vyradiť samonabíjaciu funkciu. Z Mondragónu sa potom stala priamoťažná opakovacia puška. Nebol to regulátor na jemné prispôsobenie množstva plynov, ale núdzová cesta, ako pokračovať pri znečistení, slabom strelive alebo poruche automatiky.

Takéto riešenie prezrádza rozumnú nedôveru voči vtedajšiemu samonabíjaniu. Armádna zbraň nemala po jedinej poruche zostať nepoužiteľná. Ručný režim však neliečil príčinu problému; iba umožnil obsluhovať mechanizmus silou strelca.

Model 1908 a objednávka s prezidentským menom

Mexická armáda prijala pušku v roku 1908 pod názvom Fusil Porfirio Díaz Sistema Mondragón Modelo 1908. Komorovanie pre 7 × 57 mm Mauser bolo pragmatickou voľbou. Náboj už Mexiko používalo a v porovnaní s experimentálnymi laboráciami prinášal ustálenú balistiku aj dostupnejšiu výrobu.

Kontrakt so SIG počítal so 4 000 puškami a rovnakým počtom bodákov. Jednotková cena mala dosahovať 160 švajčiarskych frankov, teda približne trojnásobok ceny bežnej opakovacej pušky; niektoré dobové porovnania hovoria dokonca o štvornásobku. Rozdiel medzi údajmi nemení podstatu: Mondragón bol pre armádu mimoriadne drahý.

Prvých 400 sériových zbraní dorazilo do Mexika v roku 1911. O ďalšom priebehu kontraktu sa v literatúre objavujú protichodné skratky. Často citované tvrdenie, že Mexiko prevzalo tisíc pušiek a zvyšné tri tisícky zostali vo Švajčiarsku, zamieňa objednané množstvo s reálne dokončenou výrobou. Odborné práce sa zhodujú skôr na tom, že prvá dodávka mala 400 kusov a po zrušení kontraktu zostalo SIG približne tisíc už vyrobených alebo rozpracovaných, no nezaplatených pušiek.

Dôvody neúspechu boli technické aj politické. Mechanizmus citlivo reagoval na nečistoty a na rozdiely medzi jednotlivými sériami streliva. Náboje s nevyrovnaným tlakom nedávali samonabíjacej sústave stabilný impulz, prípadne ju nadmerne namáhali. Zbraň si vyžadovala kvalitné strelivo, presne vyrobené súčiastky a starostlivú údržbu – tri podmienky, ktoré sa počas mexickej revolúcie spájali len ťažko.

Technické parametre mexickej konfigurácie

• Kaliber: 7 × 57 mm Mauser
• Celková dĺžka: približne 1 105 mm
• Dĺžka hlavne: približne 577 mm
• Hmotnosť bez nábojov: približne 4,18 kg
• Princíp činnosti: odber prachových plynov, piest s dlhým zdvihom
• Uzamknutie: otočný záver s viacerými uzamykacími ozubmi
• Bicí mechanizmus: vnútorný kohút
• Zásobovanie: pevný schránkový zásobník na 10 nábojov, plnený päťnábojovými pásikmi
• Režim: samonabíjací alebo ručne opakovací po odpojení plynovej sústavy
• Mieridlá: otvorené, na zachovaných exemplároch stupnicované spravidla do 2 000 m

Kapacita zásobníka patrí k údajom, pri ktorých treba rozlišovať varianty. Staršie prototypy používali osobitné nábojové klipy a v prameňoch sa objavuje aj osemnábojová schránka. Sériový mexický Model 1908 sa najčastejšie opisuje s pevným desaťnábojovým zásobníkom plneným dvojicou päťnábojových pásikov. Existovali tiež skúšobné a upravené zbrane s odnímateľnými zásobníkmi na 12 alebo 20 nábojov.

Nemecká kariéra nad zákopmi

Po zrušení mexickej objednávky hľadala SIG pre zostávajúce pušky nového kupca. Prvá svetová vojna vytvorila naliehavý dopyt po prakticky každej použiteľnej zbrani. Nemecká skúšobná komisia začala Mondragóny preverovať na jeseň 1915, keď leteckí pozorovatelia stále používali zmes opakovacích pušiek, pištolí a karabín.

Pre zákopy sa puška nehodila. Blato, prach a obmedzené možnosti čistenia zvýrazňovali jej slabiny. Otvorený priestor pozorovateľa v lietadle však ponúkal čistejšie prostredie a samonabíjacia streľba bola proti nepriateľskému stroju podstatne užitočnejšia než pomalá manipulácia s opakovacím záverom.

Nemecká konfigurácia dostala označenie Flieger-Selbstlader-Karabiner 15, skrátene Fl.-S.-K. 15. Pre letecké použitie vznikol odnímateľný bubnový zásobník na 30 nábojov a používali sa aj vaky na zachytávanie vystrelených nábojníc, aby horúca mosadz nepadala do útrob lietadla. Dobové nemecké predpisy opisujú zbraň v 7 mm kalibri, zatiaľ čo zachované exempláre a odborná literatúra dokladajú aj úpravy na 7,92 × 57 mm. Nemožno preto všetky nemecké Mondragóny automaticky považovať za jednotne prekalibrované.

Ani vo vzduchu sa z nich nestala ideálna výzbroj. Nemecké kontroly odhalili slabé vyťahovače, poruchy úderových súčiastok a potrebu spevniť viacero dielov. Mondragón navyše prichádzal v čase, keď už letectvo získavalo vhodnejšie guľomety Parabellum MG 14 a ďalšie špecializované zbrane. Fl.-S.-K. 15 tak zostal núdzovým riešením, vydávaným v obmedzených počtoch a udržiavaným vyškolenými zbrojármi.

Ako pôsobí na dnešného strelca

Rozmery Mondragónu nie sú prekvapujúce, hmotnosť 4,18 kg však cítiť. Puška je ťažšia než mnohé dobové pechotné opakovačky, hoci nie taká masívna ako neskoršie samonabíjacie modely s dlhými hlavňami. Ťažisko posúva dopredu piest, plynový valec a vratná pružina uložené pod hlavňou.

Ovládanie prezrádza obdobie, v ktorom konštruktéri ešte len hľadali ergonómiu samonabíjacej pušky. Napínacia rukoväť zároveň sprostredkúva otáčanie záveru a nesie rozpojovací mechanizmus. Pri poruche tak strelec nepracuje s jednoduchým nosičom záveru, ale s pomerne komplikovanou sústavou. Pohyb dlhého piesta a ďalších masívnych dielov tiež znamená väčšiu zmenu rozloženia hmoty počas cyklu, než ponúkajú modernejšie konštrukcie.

Desať nábojov a nabíjanie pásikmi by boli v roku 1908 výraznou palebnou výhodou. Dnešný strelec by však musel rešpektovať vek materiálu, zriedkavosť náhradných dielov a citlivosť mechanizmu na laboráciu náboja. Streľba zo zachovaného exemplára preto nie je bežným športovým zážitkom, ale odbornou úlohou pre majiteľa, ktorý pozná konkrétny stav zbrane a jej komoru.

Zberateľsky patrí Mondragón k najvýznamnejším raným samonabíjacím puškám. Hodnotu exemplára zásadne ovplyvňuje konfigurácia, kaliber, výrobné číslo, pôvodné značenie, zásobník a príslušenstvo. Mexická puška, švajčiarsky skúšobný variant a nemecký Fl.-S.-K. 15 môžu na prvý pohľad vyzerať príbuzne, historicky však predstavujú odlišné kapitoly.

Prvenstvo bez veľkého víťazstva

Mondragón nevytvoril priamu rodovú líniu vedúcu k puškám Garand, SVT alebo G43. Jeho vplyv spočíva skôr v dôkaze, že plynom ovládaná samonabíjacia puška s otočným záverom môže byť vyrobená ako reálna vojenská zbraň pre plnovýkonný náboj. Zároveň názorne ukázal, prečo nestačí funkčný mechanizmus. Armádna puška musí tolerovať rozdielne strelivo, nečistoty, hrubú manipuláciu aj údržbu vykonávanú mimo dielne.

Manuel Mondragón správne odhadol smer vývoja, no predbehol priemyselné a logistické podmienky svojho zákazníka. Švajčiarska precíznosť dokázala jeho návrh vyrobiť, nedokázala však zmeniť komplikovanú pušku na lacnú a odolnú pechotnú výzbroj. Nemecké letectvo ju využilo iba preto, že vojnový nedostatok na krátky čas prevážil jej nedostatky.

M1908 preto nemožno hodnotiť ani ako kuriozitu, ani ako stratený zázrak, ktorý armády nepochopili. Bol technicky odvážny, drahý a prevádzkovo náročný. Jeho skutočný význam nespočíva v počte vyzbrojených vojakov, ale v tom, ako skoro spojil odber plynov, otočný uzamknutý záver a praktickú vojenskú objednávku. Mondragón ukázal budúcnosť pechotnej pušky – a zároveň všetky prekážky, ktoré ešte stáli v ceste k jej sériovému nasadeniu.